Dúfam, že všetci dokážeme vyjadriť svoje pocity zrelým spôsobom a pochopiť, že emócie ako hnev, sklamanie a dokonca aj nenávisť sú prirodzenou súčasťou nás samých, ktoré nemôžeme ignorovať.
Musíme mať odvahu čeliť emóciám a riešiť ich otvorene, namiesto toho, aby sme ich nechali narastať a vytvárať vnútorný chaos. Nie je potrebné predstierať, je lepšie byť úprimný a pevný vo vyjadrení toho, čo cítime, čo chceme a čo odmietame.
Je ľahké upadnúť do pasce prokrastinácie – veriť, že vždy bude existovať ďalšia príležitosť, ďalšia šanca na splnenie našich snov, napravenie zlomených vzťahov alebo vyjadrenie našich najhlbších pocitov. Ale čo ak neexistuje? Čo ak zajtrajšok, ktorý tak dychtivo očakávame, nikdy nepríde?
Možno, keby si sa mohol obzrieť späť, mal by si chuť povedať: „Ľutujem, že som nepočúval rady svojich rodičov, mal som im venovať viac pozornosti a poučiť sa z ich skúseností. alebo možno: „Keby som sa s rozhodnutím neponáhľal, možno som sa mohol vyhnúť tej bolestivej chybe.“ alebo „Mám pocit, že som premárnil drahocenný čas, mal som sa viac sústrediť na veci, ktoré sú v mojom živote skutočne dôležité.“ alebo „Ľutujem, že som ublížil ľuďom, ktorých milujem, mal som byť múdrejší vo vyjadrovaní svojich pocitov a venovať im viac pozornosti.“ a tak ďalej a tak ďalej.
Často považujeme náš čas za samozrejmosť
„Jedného dňa už bude neskoro. Bude príliš neskoro povedať im, že ich milujete. Prípadne príliš neskoro začať znova. Bude príliš neskoro robiť všetky veci, po ktorých najviac túžite, tak ich urobte teraz a urobte ich čoskoro, pretože žiadny zajtrajšok nie je zárukou, je to predpoklad, ktorý robíme pre náš zdravý rozum.“
Momenty, ktoré máme, často považujeme za samozrejmosť a predpokladáme, že vždy bude existovať ďalšia šanca napraviť veci, venovať sa svojim vášňam alebo napraviť vzťahy s blízkymi. Ale pravdou je, že v živote neexistujú žiadne záruky. Zajtrajšok nie je sľúbený a jediný moment, ktorý skutočne máme, je prítomnosť.
Ale čo ak ten čas nikdy nepríde?
Žijeme vo svete plnom rozptýlení, povinností a zodpovednosti, ktoré súperia o náš čas a pozornosť. Je ľahké uviaznuť v zhone života, odložiť svoje sny a túžby na vhodnejší čas. Ale čo ak ten čas nikdy nepríde? Čo ak sa jedného dňa zobudíme a uvedomíme si, že príležitosti, ktoré sme kedysi mali, sú preč, stratené v dôsledku plynutia času a našej vlastnej nerozhodnosti?
Čakanie na zajtrajšok
Problém možno nespočíva v nedostatku príležitostí, ale v našej vlastnej neochote ich využiť. Čakáme na zajtrajšok a veríme, že so sebou prinesie lepší a vhodnejší okamih na uskutočnenie našich snov a túžob. Tým však riskujeme, že prídeme o krásu a zázrak dneška.
Život je príliš krátky na to, aby sme ho žili v očakávaní zajtrajška. Musíme sa naučiť prijať dôležitosť súčasnosti, využiť chvíle, ktoré máme, a vyťažiť z nich čo najviac. Či už ide o to, že niekomu povieme, že ho máme radi, ideme si za dávnym snom alebo sa zmierime s priateľom či členom rodiny. Čas konať je práve tu a teraz.
Pretože v konečnom dôsledku nebudeme ľutovať veci, ktoré sme urobili, ale veci, ktoré sme nechali nedokončené. Jedného dňa už bude naozaj neskoro.
„Život je prchavý okamih, jemná rovnováha medzi chopením sa príležitostí a tým, že ich necháme ujsť. Žiť s ľútosťou znamená popierať podstatu našej existencie. Príjmite dôležitosť dneška, pretože zajtrajšok neprináša žiadne sľuby.“ — Sokrates